Gitarové tóny Fera Grigláka pre Zelenú Poštu
Líder Fermaty, gitarista a multiinštrumentalista Fero Griglák sa po kratšom čase opäť postavil na pódium vedľa Pavla Hammela. Za normálnych okolností by to nebolo nič neobvyklé, plody ich spolupráce hovoria sami za seba, no tento krát šlo o skutočne výnimočnú udalosť. Pred päťdesiatimi rokmi vyšiel album Mariána Vargu a Pavla Hammela Zelená Pošta. K nestorom slovenského rocku sa pridali mladší kolegovia Peter Preložník, Vladislav Šarišský, Fedor Frešo ml. a Martin Valihora.

Hoci sa Fero Griglák na nahrávaní albumu Zelená Pošta v roku 1972 nezúčastnil, pretože sa v tom čase vydal na ďalšiu svojbytnú cestu hudbou, hľadali by sme asi márne iného gitaristu, ktorý by bol vhodnejší na stvárnenie tohto hudobného skvostu. V priebehu dlhých rokov bola skladba Smutná ranná električka stálicou živých vystúpení a na grandiózne sóla Radima Hladíka predsa nestačí len tak hocikto... Keď pred desiatimi rokmi Zelená Pošta zažila svoju živú premiéru po štyridsiatich rokoch, bol Fero Griglák na rovnakom poste pevnej súčasti vtedajšej koncertnej zostavy. Pravda, vtedy aj s Mariánom Vargom a Fedorom Frešom. Tí sa medzičasom pobrali na nebeské pódiá a ich celoživotný kolegovia im vzdali svoj hold a zaspomínali si na nich tým najlepším spôsobom – hudbou, ktorú spolu kedysi vytvorili.

Fero Griglák sa ich zhostil sebe vlastným spôsobom tej najvyššej interpretačnej schopnosti. Svojou dokonalou a precíznou hrou dodal živému prevedeniu albumu ďalšiu úroveň hudobného zážitku. Nad všetkým dominovala najmä zvuková vernosť pôvodných gitarových partov. Nezabudol však slúžiť výslednému celku, no v momentoch svojich gitarových sól si vyslúžil dokonalú pozornosť vypredaných koncertných sál. Absolútnu pozornosť divákov si podmanil krásnym a melodickým sólom v skladbe Tenis, trochu „bláznivým“ sólom v Cestách bláznov alebo nástojčivými gitarovými príhovormi v titulnej skladbe Pošta. Celkom osobitnou kapitolou sú Griglákovské adaptácie sól českého gitarového virtuóza Radima Hladíka v skladbách Smutná ranná električka a Slnečnice, po ktorých spravidla nastával zaslúžený aplauz publika.

Bohatý repertoár koncertov obsahoval aj dvojicu kompozícií Collegia Musica. Kým v prvej Hommage á J. S. Bach sa Fero Griglák so sprievodnou hrou, ostrieľaným a uvoľneným pohľadom povznášal a sledoval svojich mladších kolegov pri hraní. V skladbe Mikrokozmos už opäť zvukovo pritvrdil. V dravých pasážach otriasala jeho ostrá gitarová hra nejednými základmi koncertných pódií.

Živelná a omladená zostava skupiny, no predovšetkým výrazná energia spoza bicej súpravy v podobe Martina Valihoru zrejme Fera Grigláka tým najpozitívnejším spôsobom motivovala k ešte lepším a dravým gitarovým výkonom. Bolo to vidieť aj počuť v skladbách, ktoré tvorili poslednú časť koncertov: Na II. programe sna, S rukami vo vreckách, Ja nemám lásku v malíčku alebo Zvoňte, Zvonky. Koncertným vyvrcholením sa bez akýchkoľvek pochybností stali Labutie piesne, v ktorých Fero Griglák predviedol svoje schopnosti absolútne citlivej až po zvukovú explóziu emócií umocnenú klenutým refrénom skladby.

Zelená Pošta však nie je jediným albumom, ktorého vydanie si tento rok pripomíname. Pred štyridsiatimi piatimi rokmi vyšiel tretí album Fermaty Huascaran, o ktorého prípravách a pozadí Vám v novembri radi prinesieme ďalší článok.
Autor: Samuel Ivančák