logo FERMATA

Bezstarostný bubeník Karol Oláh

Úrodné muzikantské podhubie slovenskej rockovej hudby zrodilo niekoľko zásadných bubeníckych mien. Na rôznych albumoch zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa vystriedali azda všetky, ktoré zostali dodnes rešpektovanými pojmami – Dušan Hájek, Pavol Kozma, Peter Szapu, Cyril Zeleňák. Do generácie týchto inštrumentalistov patril aj Karol Oláh (1958 – 1985). Stihol nahrať len niekoľko albumov, jeho hráčska stopa je však nezabudnuteľná. V odborných publikáciách či na internete je o ňom však len veľmi málo informácií. Na svojho bývalého hráčskeho kolegu zo skupiny Fermata si zaspomínal Tomáš Berka a tiež jeho brat, Peter Oláh.
 
Nová posila Fermaty
„Ak by som ho chcel veľmi stručne charakterizovať – tak Karol Oláh bol bezstarostný bubeník. Hudbu, ale aj život samotný, bral na najľahšiu váhu ako sa dalo. Ako keby pre neho neplatila zemská gravitácia. Možno, že dnes by bol z neho skvelý kozmonaut. A možno aj je – a ani o tom nevieme.“, otvára svoje rozprávanie Tomáš Berka. S Karolom Oláhom strávil vo Fermate neopakovateľných sedem rokov, odohral stovky koncertov a nahral päť albumov. K tomu si pripočítajme hodiny strávené v skúšobni, štúdiu, v zákulisí a na cestách. „Pochádzal z muzikantskej rodiny, a zo svojho rómskeho pôvodu si rád robil srandu. Hovoril o sebe, že je „biely cigán“ a skutočne sa na bežného Róma príliš neponášal – jeho brat Peter mal dokonca ryšavé vlasy. Otec bol huslista, ktorý celý život hral v Rakúsku, brat Peter bol rockový gitarista a slušný spevák a Karolova manželka bola cimbalistka.“, spomína.
 
Peter Oláh spomienky Tomáša Berku dopĺňa: „Karol sa učil hrať na violončelo. Náš otec hrával často za hranicami a okrem iných nástrojov hral tiež na bicie. Karolovi sa to veľmi zapáčilo a mohol mať okolo desať alebo dvanásť rokov, keď začal hrať na bicie aj on. Na Martinčekovej ulici bola naša provizórna skúšobňa v jednej z garáží, kde ho bubeník Peter Szapu na tie bicie postupne učil. Neskôr sme hrávali aj spolu, ja na gitare.“
 
V čase, keď Karol Oláh prišiel do skupiny Fermata, mala na konte dva albumy. Po prvom, hľadajúcom svoj výraz a štýl, sa na albume Pieseň z hôľ (1976) skupina vydala do výrazných jazz rockových polôh. Postava bubeníka bola v kapele, takpovediac večnou témou. Náročný repertoár, ktorému sa jej hlavní autori – gitarista Fero Griglák a hráč na klávesové nástroje Tomáš Berka, venovali, bol jednak neštandardný a jeho prezentovanie bolo aj prejavom značných hráčskych schopností. Bubeníka pre Fermatu skrátka nebolo nikdy jednoduché nájsť. Do Oláhovho príchodu v roku 1977 sa v skupine predstavili hneď traja vyššie spomenutí inštrumentalisti – Kozma, Szapu aj Zeleňák. Latka kvalít bola nastavená skutočne vysoko.
 
Začal chodiť na konzervatórium, kde bicie nástroje študoval.“, pokračuje v spomínaní brat Peter. „S Ferom Griglákom sme boli kamaráti a pri jednom z rozhovorov mi spomenul, že hľadá bubeníka. Odporučil som mu, samozrejme, môjho brata. Dohodli sme sa a priviedol som ho na skúšku Fermaty. Vyskúšali ho a zapáčil sa im. Karol bol na svoje pôsobenie vo Fermate vždy patrične hrdý.“
 
„Karol vyzeral, akoby nevedel narátať ani do päť, ale keď si prvý raz sadol za ešte požičané bicie značky Ludwig, spozorneli sme. Bol to univerzálne vybavený bubeník, ktorý vedel zahrať všetko takmer na prvé počutie, hral aj na husliach, gitare a violončele, čo sme na viacerých koncertoch aj využili. Keď na nás potom vybalil cobhamovské sólo len tak, zo zábavy, nebolo sa o čom baviť.“, spomína Tomáš Berka. V tom čase sa do skupiny vrátil aj skvelý basgitarista Laco Lučenič a Fermata sa rovno vrhla na nahrávanie ďalšieho albumu. Dravý a nespútaný jazz rock vystriedal ráznejší, rockovejší výraz. Lepší vstup na oficiálnu hudobnú scénu si Karol Oláh ani nemohol priať, pretože Huascaran sa stal mimoriadne úspešným albumom. Naprieč touto jednoliatou kompozíciou predviedol svoju jedinečnú hru, ktorou pomohol vyznieť najlepším momentom albumu. Skvelou ukážkou je aj skladba 80,000.
 
Zohraná rytmika
V roku 1979 prišiel do Fermaty basgitarista Fedor Frešo a na niekoľko rokov sa stal pevnou súčasťou rytmickej dvojice s Karolom Oláhom. „O Fedorovi bolo známe, že na bubeníkov bol tak trochu „pes“. Karol Oláh mu však svojou technikou a razanciou úderov zrejme dokonale spĺňal predstavy o rockových bubeníkoch. Čo bol základ ďalšieho úspešného smerovania Fermaty.“ , hovorí Berka. Skupina nahrala ďalšie štyri albumy. Dunajská legenda, Biela planéta alebo Generation znejú aj vďaka Karolovi Oláhovi skutočne výnimočne. Fermata patrila začiatkom osemdesiatych rokov k najpracovitejším skupinám a najmä výdatne koncertovala. Vďaka precíznosti príprav a skúšok tak v kapele panovala súhra nielen na pódiách, ale tiež v štúdiu: „Nepamätám sa, že by som Karolovi smerom k bicím, musel niekedy niečo siahodlho vysvetľovať. Keď sme, Feri Griglák alebo ja, priniesli na skúšku novú skladbu a začali sme hrať tému, Karol sa po pár taktoch zrazu pridal, ako keby tú vec už poznal. Nikdy som mu nemusel hovoriť, kedy má vložiť break, „predraziť“ alebo dať „dvojkopák“. Jemu to bolo takmer hneď jasné – aj keď to neboli práve jednoduché skladby. A bol to práve Karol, ktorý behom našich koncertov dokonca bez problému zaradil bubenícke sólo, čo vtedy u nás nebola práve bežná vec.“
 
Život hudobníkov z rockových radov, až na výnimky, má len pramálo spoločne so zdravým životným štýlom. Jednoducho, k tejto hudbe to už akosi patrí a týmito príhodami, zážitkami aj jej dôsledkami boli popísané stovky strán muzikantských memoárov. „Karol sa prispôsobil ešte jednej veci. Išlo o náš neskutočne zdravý životný štýl. Nemal žiadny problém ani s jednou jeho zložkou. Nepamätám sa, že by som ho, čo i len raz v živote, musel prehovárať sadnúť si za barový pult alebo do vinárne. Veľmi rýchlo si obľúbil aj cigary.“, spomína s úsmevom Tomáš Berka.
 
Fungovanie hudobníkov vo vtedajších podmienkach socializmu po zárobkovej stránke nebol vôbec jednoduchý. Každý spadal do hodnotiacich tried, na základe ktorých dostával za odohraté vystúpenia stanovené honoráre. „Je pravdou, že rockeri, ktorí sa autorsky neprejavovali, boli odkázaní len na honoráre za odohraté koncerty, aj to nie sólistické. Keď sme mali občas koncertnú pauzu, ja s Ferom sme veľmi často písali divadelnú či filmovú muziku a museli sme na nej aj zopár týždňov pracovať. Fedor zatiaľ majstroval aparatúry alebo nové basové korpusy – a Karola rodina okamžite nasmerovala do Rakúska, zarobiť peniaze v kúpeľoch alebo v baroch. To bolo sväté písmo, o ktorom nesmel debatovať.“
 
Posledný album
Ad Libitum, v poradí siedma nahrávka Fermaty vyšla v roku 1984. Okrem toho, že do dovtedy inštrumentálnej tvorby prišiel aj spev, má aj inú výnimočnosť. Je ňou práve veľmi výrazná bubenícka stopa Karola Oláha. Fermatu v tom čase obohatil Dalibor Jenis, mladá krv basgitaristu s celkom novým štýlom hry. Jednoducho, Karol Oláh tu dosiahol svoj bubenícky vrchol. Jeho hra bola od začiatku pozoruhodná, no nikdy dovtedy neznel tak skvelo. Vypomohol tomu aj nový zvuk, v ktorom bol album nahratý. Stačí si vypočuť priam dych berúce party v skladbách Svet na doskách, Posledné tango na Vajnorskej ulici alebo titulnú Ad Libitum, ktorú dokonca otvára jeho bubenícke sólo.
 
Meno Karola Oláha nájdeme aj na dvoch albumoch, ktoré nevyšli pod hlavičkou skupiny Fermata. Ešte v roku 1977 nahral časť skladieb legendárneho soundtracku prvého rockového muzikálu Cyrano z predmestia, z kreditov však nevedno na ktorých konkrétnych skladbách sa hráčsky spolupodieľal. Ako člen štúdiovej skupiny Pavla Hammela nahral aj album Divadielka v tráve z roku 1984. O rok neskôr sa ešte s Ferom Griglákom stal súčasťou koncertnej skupiny Mariky Gombitovej, s ktorou vystúpili aj na Bratislavskej lýre.
 
„V roku 1985 došlo k tomu, k čomu nikdy nemalo prísť.“, spomína Tomáš Berka. „Karol sa zase raz vybral na zopár mesiacov do Nemecka, zarobiť dáke západné marky. V jeho posledných rokoch nič mimoriadne – už sme si s Ferim Griglákom na to tak trochu aj zvykli. No a dodnes nevedno prečo – na západonemeckej diaľnici do nich, údajne v protismere, nabúral nejaký vojenský džíp. V okamihu tak bolo po slovenských chlapcoch, cestujúcich za zárobkom.“  Pokračuje Peter Oláh: „Tá nehoda sa stala pri nemeckom Regensburgu. Opitý šofér Bundeswehru vošiel na diaľnici do protismeru. Kapela vtedy cestovala v dvoch autách, žiaľ, Karol sedel v tom druhom, ktoré sa nestihlo vyhnúť zrážke. Prvému autu sa to, keďže to vozidlo zbadali včas,  podarilo.“
 
Karol Oláh mal v čase nehody len 27 rokov. „Takú správu ťažko rozchodiť aj nezainteresovanému čitateľovi bulváru. Nie ešte nám dvom s Ferom. O manželke s malou dcérkou ani nehovoriac. Bolo to pre nás mimoriadne ťaživé a nestráviteľné. Pre mňa až tak, že som sa rozhodol opustiť rady muzikantov.“ Predstava dlhého a náročného hľadania nového hráča na bicie nástroje, po takejto ťaživej udalosti, bola pre Tomáša Berku po rokoch spoločného hrania len ťažko uskutočniteľná. Fermatu sa ako jeden z jej zakladateľov rozhodol opustiť. Skupinu čakalo niekoľko rokov tichej pauzy, až kým ju gitarista Fero Griglák v roku 1991 opäť neobnovil.
Nie je však ťažké odhadnúť, čo by asi, nebyť tejto tragickej udalosti, nasledovalo. Fermata mala s novým zvukom aj zostavou našliapnuté na sľubné a zaujímavé pokračovanie vo svojej tvorbe. V súčasnosti však obaja hlavní protagonisti pracujú na spoločnom albume, ktorý priamo nadväzuje na najúspešnejšie roky kapely. „Dnes, po uplynutí viac než ďalšej polovice života si dovolím povedať, že keby vtedy Karol Oláh do toho Nemecka necestoval, nepochybne by som vo Fermate hral naďalej. Ale to je práve to „keby“. Dúfam, že tam hore si Karol aj s Fedorom Frešom znova báječne rozumejú, a pravidelne spolu hrávajú. A okolo poletujúcim cherubínom sa starajú o potrebu čoskoro nosiť načúvacie pomôcky. Strávil som s nimi na pódiu zopár rokov – takže viem o čom hovorím.“, uzatvára Tomáš Berka.
 
Autor: Samuel Ivančák (január 2024)